Počas môjho prežitéhoživota som sa stretla s mnohými osudmi, ktoré siľudia zavinili sami, alebo boli obyčajnou hračkou práva,presne podľa názoru právnika, ktorý ma doviedolk napísaniu týchto riadkov. Vymenovanie všetkýchby zabralo veľa času. Takže aspoň tie čerstvé. Našla somsi prácu, ktorá spĺňala skoro všetky predstavyo tom, kde sa sídlo firmy nachádza, ústnedohodnutá pracovná náplň a v neposlednomrade aj predstavy o plate. Po vyčítavýchpohľadoch mojich detí, ktoré vraveli o tom, abysom sa už preboha nestarala o to, či sa niekomu inémudeje krivda, som si sľúbila, že budem iba chodiť do práce,pracovať a plniť príkazy nadriadených, nech súakékoľvek, hoci boli iba ústne. Veď tak to tušímhovorí aj zákon okrem slova „akékoľvek".Hneď na začiatku ma vyslali vykonať inventúru dovzdialeného mesta od miesta pracoviska, ktoré mámv zmluve. Že by na to bol vystavený Príkaz naslužobnú cestu, neviem, možno stačil iba Príkaz navykonanie inventúry za celú firmu, hoci ani ten somnevidela. Inventúra zistila manko vedúceho a jehospolupracovníkov niečo cez milión slovenskýchkorún.
Na počudovanie vedúci fungoval ako vedúciešte zhruba pol roka s tým, že uvedené manko sivyrovná. Spolupracovníci vedúceho z firmyodišli s výnimkou jedného. Dnes už ani spomenutývedúci vo firme nepracuje a možno firma na neho podalatrestné oznámenie. Ale svoju povinnosť som si splnilaa bolo mi jedno (po mojom sľube sama sebe), akýmspôsobom sa firma vyrovnala s mankom účtovne. Topredsa nebola moja starosť. V inej prevádzke bol vedúci,ktorý nikdy nemal žiadne manko, prevádzka fungovalaďaleko lepšie ako materská prevádzka, ba jej obratbol tiež vynikajúci.
Skrátka v prevádzkebol poriadok. Vedúci iba vyžadoval od vedenia firmy, aby malvyhovujúce podmienky pre fungovanie prevádzky.Vyžadovanie bolo najprv cez telefón a neskôr ajpísomné. Preto začal vedeniu firmy robiť problémy.Boli to vážne veci, nie prkotiny, ktoré bolinevyhnutné pre chod prevádzky. Až raz, keď nebolisplnené podmienky pre operatívnu úschovu peňazí,ústny pokyn akosi neprichádzal, „prdli" mu nervy,peniaze dal do trezoru, zavrel prevádzku z technickýchpríčin a odišiel k lekárovi. Kľúčeod trezoru si zobral zo sebou, pretože iba on a zástupca(nebol v práci) boli zodpovední za peniazev trezore. Nik mu vtedy zo zamestnancov neporadil, čo máv danej situácii robiť. Ani ja, pretože vedenie firmybolo k dispozícii. Nervozita z jeho strany bohužiaľstúpala, čo sa prejavovalo jeho správanímk mimofiremným ľuďom. Začal byť otlakom a riadnym.Stále vyžadoval od vedenia firmy to, na čo mal právo,stále upozorňoval na nedostatky, ktoré znemožňovalichod prevádzky.
Tak sa ho potrebovali zbaviť. Len ako?Vymysleli prideliť mu prácu, ktorú by nemoholz akýchkoľvek príčin vykonať. Za mnou s týmneprišli, ale obrátili sa s týmto problémomna kolegyňu a tá zasa na mňa. Poslala som ju s týmdo čerta. Asi nevymysleli nič, iba to, že ho na základePríkazu na vykonanie inventúry vyšlú do inéhomesta. Dostala som taký pokyn od majiteľa firmy, keďžePríkaz na inventúru som písala na základejeho pokynov ja. Či splnili to čo splniť mali neviem, viem iba to,že majiteľ ho bol osobne vyhodiť z práce. Dnes čakána rozhodnutie súdu, či bola výpoveď zo stranyzamestnávateľa platná alebo neplatná. Teda ktopoužil správne argumenty. Toto je len jeden z veľaprípadov, keď si zamestnanec iba poctivo vykonávalsvoju prácu a len chcel, aby mu bolo umožnené sisvoju prácu vykonávať v prospech firmy.
Možno si poviete, že by ste chcelimať moje starosti. Zistiť po skoro 40-ročnom chodení dopráce, že právo je skoro vždy na strane toho, čo mámoc, ale hlavne možnosti na zaplatenie si ľudí, ktorítie kľučky v paragrafoch nájdu, je riadne blbé.Teda nájdu argumenty, ktorými sa vyhnúzodpovednosti za svoje skutky, nech sú v ktorejkoľvekoblasti. Ešte väčšmi blbé je zistiť, akí stenaivní, keď si myslíte, že hoci ste v práve,toto právo nemáte možnosť uplatniť. Podľa môjhonázoru vo väčšine prípadov tu niekde začínajúskratové konania ľudí. Pocit nemohúcnosti jepodľa môjho názoru najhorší z pocitov,ktoré môžu človeka stretnúť.
EB
