V Šarišských Michaľanoch a v okolí žije vyše 1000 Rómov. 98% percent z nich nepracuje. Len na okraj, vyrastala tu Kyla Cole a stredoškolské vzdelanie má 67% uchádzačov o zamestnanie. Praktická lekárka Janka Čilíková a rómska asistentka Aneta Bážová v roku 2004 negatívne hodnotili dopad reforiem na miestnych Rómov. Tí nemali peniaze na poplatky v zdravotníctve a k lekárovi nechodili, deti prestali chodiť do školy, lebo rodičia nemali peniaze na autobus. Ak mali topánky, šli pešo, často hladné a demotivované, aby rodičia neprišli o rodinné prídavky. Tieto deti snívajú o tom, že ich rodičia budú pracovať ako bieli a ony už nebudú hladné. Rok predtým tu neplatiči zostali bez vody a elektrickej energie. Pritom sociálne cítiace deti zo Šarišských Michaľan vyjadrili solidaritu s deťmi v africkom Sudáne zbierkou „Tehlička pre Sudán" v hodnote 100 €.
Marián Naď, žiak deviatej triedy na miestnej škole, však tvrdí: „Šťastie si človek nekúpi." V miestnej materskej škole nenájdete rómske dieťa (platí sa 33,8 € mesačne) a v tunajšom detskom domove bolo v roku 2004 trinásť rómskych detí, ktoré si nikdy nikto neosvojil. A pribudnú ďalšie. V dôsledku delimitácie Špeciálnej základnej školy internátnej v Prešove musel detský domov v Šarišských Michaľanoch kúpiť rodinné domy pre umiestnenie 33 detí, ktoré nikdy nedostanú šancu.
„Kým vieš snívať" je pieseň, ktorú si žiaci a žiačky v Šarišských Michaľanoch zaspievali na záver podujatia Integrácia 2009. Celkom zlý vtip. Okrem toho si deti vypočuli Roba Miklu alebo Michala Davida, dostali tričká, svetielkujúce kľúčenky, sladkosti a informačný materiál. Ak má toto byť výsledok štrukturálnych investícií do integrácie Rómov, nečudujem sa, že ich spochybňuje aj starosta Šarišských Michaľan. Ten si však tak trochu kaká do úst, obec len v tomto roku dostala 32 316 € z Fondu sociálneho rozvoja na dvoch terénnych sociálnych pracovníkov a ďalších vyše milióna eur z Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja na rekonštrukciu základnej školy. Dve tretiny rodičov považovalo jej prostredie za vyhovujúce, ale škola prichádzala o žiakov kvôli protirómskej kampani školy zo susednej obce: rodičia v Šarišských Michaľanoch sa sťažovali na hygienické návyky, správanie a počet rómskych žiakov, výpoveď dali aj dve učiteľky prvého stupňa.
Predtým škola dostala 72 185 € z Európskeho sociálneho fondu na projekt „Príprava žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia na ďalšie štúdium": počas troch rokov každoročne segregovala 32 žiakov v špeciálnych rómskych triedach. Kým predtým úspešnosť prijatia na strednú školu dosahovala úroveň 20%, počas troch rokov sa pohybovala v rozmedzí 61 - 91%. Dnes má škola celkom 404 žiakov, z toho je 169 z Pečovskej Novej Vsi a Ostrovian, s priemerom 97 vymeškaných hodín za školský rok na žiaka a klasifikačným priemerom 2,08.
„Pôjdeme rovno a nájdeme hovno," napadá ma. Na jednej strane škola v Šarišských Michaľanoch segregáciou rómskych žiakov a žiačok docielila výrazne vyššiu mieru prijatia rómskych žiakov a žiačok na stredné školy. Rodičia „bielych" detí sa menej sťažujú, pretože rómski žiaci a rómske žiačky sú izolovaní/-é v špeciálnych triedach a tí/tie prechádzajú z ročníka do ročníka a nekončia povinnú školskú dochádzku na prvom stupni. Slovom, menej otravujú vzduch. Na strane druhej je otázne, či tieto rómske deti čakajú aj na stredných školách špeciálne pre ne určené triedy a neskôr špeciálne pre ne určené inštitúcie, úrady, pracoviská. Môže segregácia rómskych detí podnietiť ich vlastné úsilie o integráciu? Ak áno, môžu si byť za daných podmienok tejto integrácie dostatočne vedomé?
Dušan Gábor z Európskej rómskej pracovnej agentúry v príspevku do zborníka k 60. výročiu Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave konštatuje, že rómske deti 14-krát častejšie prepadávajú, 28-krát častejšie bývajú preradené do sústavy špeciálnych škôl a 5-krát častejšie dostávajú zníženú známku zo správania. Poznamenáva, že „existujú školy, kde dieťa z osady má vlastné taniere označené písmenom ‚R', v jedálni vyčlenené stoly, posunuté prestávky počas vyučovania." Decade Watch v roku 2007 upozornila na problematický prístup Rómov k zdravotnej starostlivosti a prehlbovanie celkovej segregácie Rómov: objavili sa aj prípady odmietnutia služieb v rómskych osadách a pokračovalo nútené vysťahovávanie. Podľa prieskumov len 41% Rómov uviedlo v poslednom sčítaní ľudu ako svoju národnosť rómsku. Možno aj preto, že 65% považuje za najväčšiu prekážku pri spolužití s majoritou svoju „etnickú príslušnosť".
Kde bolo, tu bolo, hlavné mesto. Mladý muž vidí, ako žena schováva do kríkov igelitovú tašku. Podozrenie ho prinútiť pozrieť si jej obsah a nájde drogy. Vyšetrujúci policajt sa pýta, či páchateľka bola cigánka. „Nie, nebola to cigánka, pracujem s rómskymi deťmi a viem, že to nebola cigánka." Policajt dvihne telefón a ako páchateľku doň označil „voľajakú cigánku"... A hľa, pribudla čiarka do štatistiky o rómskej kriminalite.