Sú ľudia, pri ktorých tajne očakávam, že keď ich nabudúce uvidím, tak budú mŕtvi. Garáž zamknutá zvnútra a odtiaľ sa nik neozýva. Ani jeho alkoholický psychosyndróm, mozgová porážka, chronicky chorá noha cez jeho ťažko zrozumiteľnú artikuláciu. Žiadny krik, žiadne slzy, žiadne hrdinské reči, ako vtedy v lete. Iba ticho. „Možno sa opil tak, aby v tejto zime zaspal", dúfam.
Zabarikádovaný v miestnôstke pánu Bohu za chrbtom. Nevedeli sme sa k nemu dostať, nedali sa otvoriť dvere. „Je tu mokro," hovorí spoza dverí. Nakoniec sme po obojstrannom úsilí mohli aspoň nakuknúť. Vyše 70-ročný dedo zahádzaný matracmi, hladný jak sviňa, uzimený. Pri dverách vidím plastový obal od rastlinného masla plný zamrznutého ľadu. Ruky má teplé, našťastie má rukavice. Veľa kávy, koláčov a nakoniec aj oblečenia. Niekam preč a do tepla ísť nechce, všetko je preňho ďaleko, lebo niekde v okolí má svoje zvieratá, ktoré sú mu všetkým. A tak tam len tak sedí, v tej kobke, na tých matracoch, žije zo 70 eur mesačne, ani alkohol nepije a čaká. Čaká a tak trochu nám je obom jasné na čo.
„Potrebujete pomoc?"
Ticho.
Keď už niekoľkýkrát skúšam vymyslieť spôsob, ktorým by sme sa dohodli, tak povie:
„Neverím ľuďom. Mamu mi spálili nacisti, mala trocha zlé priezvisko na tú dobu."
Zvláštne, na čo myslí človek možno v hodine dvanástej.
„Ako vám môžem pomôcť?"
Ticho.
„Čo by ste potrebovali?"
„Strechu... Ostatné by som si urobil už sám."
Dvojhodinový rozhovor v centre mesta. Odborne sa tomu hovorí krízová intervencia.
„Zabi ma. Tu na mieste ma zabi. Chcem zomrieť."
Dôvody sú rôzne: slepé črevo, alkohol, všetci blízki sú mŕtvi, už nevládze a tak ďalej. Okrem toho zle vidí, už aj nohy odchádzajú, srdce je boľavé, všade je tma a slnko nikde na obzore. Motivujeme, čarujeme iskričky z hovna a nakoniec sa dohodneme, že dnes sa ešte nezabije a namiesto toho ho odvezieme do nocľahárne. O pár dní oslávi svoje narodeniny s ľuďmi, ktorých považuje za priateľov a onedlho predsa budú Vianoce...
Prostredníctvom portálu Nadácie Pontis Dobrá krajina môžete podporiť projekt Boj o človeka v prvej línii občianskeho združenia Proti prúdu, kde pracujem.